História

Obec leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, v lone vrchu Žiar. Chotár obce bol ešte v 13.storočí panenským lesom. Od roku 1243 patril Bebekovcom, ktorí sa na prelome 13.a 14. storočia rozhodli výnosnešie využívať túto časť svojich rozsiahlych majetkov. Chotár dostal richtár nemeckého pôvodu Petermann. Pôvodní obyvatelia Petrova boli nemeckí baníci, vedení Petermannom, ktorí tu vyrubovali les a zaoberali sa baníctvom.   

Prvý písomný doklad o obci sa zachoval z roku 1320, keď sa spomína pod názvom Peturmanfaula. O storočie neskôr osadu evidovali pod menom Petermanhaza(Petermanov dom,Petrová). V roku 1427 bol v krajine súpis poddanských miest a obci, súčasne sa upravili a spresnili ich názvy. Petermanhaza sa zmenila na Petervagaša(Petrovo rúbanisko), pretože sa nachádzala na miest získanom výrubom lesa. Nový názov nepriamo dosvedčuje, že sa e obyvatelia venovali a drevorubačstvu a získavaniu pôdy na obrábanie a pasenie dobytka. Prídavok k základu mena obce (falva, haza, vagaša) koncom 15.storočia zanikol. V roku 1498 názov Peterman tvorilo iba meno zakladateľa.                                                                                                                                             Baníctvo začalo v prvej polovici 16.storočia upadať. Nepriaznivo naň vplývali namä vnútorné nepokoje počas zápasu Ferdinanda Habsburslého s vovodom Jánom Zápoľským o uhorský trón a prítomnosť tureckých vojsk v Uhorsku. Zanikanie baníctva sprevádzalo ubúdanie nemeckých baníkov a namiesto nich prichádzali slovenské rodiny, ktoré prispeli k zmene národnostného zloženia obce. Zachoval sa zlomok obyvateľských mien z roku 1551. Dedičným richtárom bol Petrus(Petermanov potomok) a sedliakmi Eged, Sabadoš, Hanes, Slyš a Gertrud. Mená ďalších obyvateľov sa v archivovaných písomnostiach nenachádzajú. Turci do roku 1570 spustošili obec niekoľkokrát. Zachránili sa iba obyvatelia, ktorí zutekali do hlbokých hôr. Keďže obec bola po roku 1556 poplatná Turkom, musela povinne ročné dávky a poplatky odovzdávať v stanovený čas. Ak sa tak nestalo, Turci u prepadli, vydrancovali a vzali všetko čo mohli zužitkovať. V roku 1578 obývali jednu polovičnú a štyri štvrtinové usadlosti, pričom ešte tri zachovalejšie domy boli prázdne, neobývné. Postupne sa k nim prisťahovali rusínki valasi(Stanko, Kristian, Valach, Polák a i.) zaoberajúci sa chovom oviec. Ten sa tu ujal, prinášal dobrý úžitok a pretrval stáročia až do súčasnosti.

Reformačné myšlienky sa u obyvateľov natrvalo upevnili v druhej polovici 16.storočia, najmä po roku 1590, keď Štefan Štítnický (Četneky), patrón evanjelikov, podpísal artikuly muránskeho panstva. Vtedajšia obec patrila k evanjelickej cirkvi v Štítniku. Po vytvorení samostatnej cirkvi v Koceľovciach (1597) sa stala jej filiou-pobočkou.Do Koceľoviec chodievali na služby Božie cestou popod Skalicou. V obci mali malú drevenicú modlitebnicu. Koceľovský farár prichádzal do nej odbaviť pobožnosť len občas, najviac raz za mesiac. Prvým koceľovským a teda aj petrovským kňazom bol Paulus Trebochovinus (1597-1601).Modlitebnicu zrekonštruovali a vnútorne obnovili v roku 1694.                                                                                                                                                                     Na mieste drevenej modlitebnice bol v roku 1794 postavený z pevného materiálu klasistický kostol s vežou. Pôvodne mal drevený dtrop, ktorý v roku 1800 zaklenuli. Vežu má zakončenú šindľovou cibuľou. Oltár v ňom je z roku 1694, prenesený zo starej modlitebnice. Kazateľnica je z polovice 19.storočia. Petrovčania až do roku 1885 tvorili filiu koceľovskej cirkvi, potom sa pripojili k cirkevnému zboru v Roštári. Vymenili sa s Markuškou. Odvtedy služby Božie v petrovskom kostole odbavovali raz mesačne roštárski ev. farári (Michal Nandraži Dalvan, Ján Malovecký, Július Krčméry a od roku 1914 Juraj Korenko. Inak bežné bohoslužobné úkony zabezpečovali miestni kantori – učitelia.                                                                                                                                                                              V obci v roku 1636 žilo 14 rodín, z nich 11 sedliackych, 2 želiarske a richtárová rodina. Otcovia týchto rodín boli: Cristan(Kristian 4 rod.), Košt, Lukáč, Ocelník, Poliek, Pasternak, Rusnak Lacko, Rusnák, Rusnák Hanes, Sliš, ženy Mateja Rusnáková a Sidor Duriková. Kto z nich bol richtárom nevieme, meno Petermana sa neuvádza, zrejme jeho rod zanikol, alebo sa z obce vysťahoval. V polovici 17. storočia sa obce zmocnili Turci a spustošili ju. Dlhší čas ostala vyľudnená a až neskoršie sa do nej vrátili niektoré pastierske rodiny. Ku koncu storočia sa k nim prisťahovali Adam, Barnák, Kolesár, Šestina, Breznen, Gallo a ďalší. V obnovenej obci pokojnejšie obdobie na začiatku 18.storočia narušil mor v rokoch 1709 -1710. Zúril na celom Gemeri. V obci si vyžiadal 77 obetí. Zachránilo sa iba 15 rodín a aj v nich chýbal najmenej jeden člen. Obyvateli sa naďalej zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Kedže malý a málo úrodný chotár neuživil všetkých, mnohí vyhľadávali vedľajšie zamestnanie. V obci bolo niekoľko murárov, tesárov, bol aj kolesár, obuvník, mlynár a baník. Niektorí z nich v lete odchádzali do roboty mimo obec, najviac na Dolnú zem a v zime doma plietli košiare. V 50-tych rokoch mali svoje košíkarské družstvo-cech. Výrobky roznášali a predávali po širokom okolí. Získ z predaja ukladali do cechovej kasy a používali ho na poskytovanie pôžičiek medzi sebou, alebo venovali na celoobecné ciele a na opravu i vybavenie kostola. Raz ročne, obyčajne na krivú stredu (na konci fašiangov) si pripravili hostinu, spojenú s ročným účtovním hospodárením cechu. Piekli chlieb a popíjali pálenku. Chlapi sa nemali pohádať, pretože takých priviazali reťazami na dedine k vŕbe. Keď chlapi v roku 1914 narukovali do vony, nemal kto pliesť košiare a cech zanikol a viac sa neobnovil.

V obci sa do roku 1976 nachádzala aj škola. Prvá zmienka o škole je z roku 1774, keď mal v nej učiteľ 12 detí. Budova školy bola drevená, malá a tmavá. O storočie neskôr (1873) obyvateliea postavili novú z kameňa a hlinených váľkov. Po 20.rokoch ju síce zrekonštruovali, ale aj napriek tomu nevyhovovala. V roku 1906 postavili učebňu s učiteľským bytom. Gróf Dionýz Andráši na jej výstavbu venoval 500 vtedajších korún. Obyvatelia za tento dar draho platili tým, že ich deti sa v škole učili po maďarsky. Najprv len maďarské slová, neskôr okrem náboženstva všetky učebné predmety. Na začiatku 20.storočia bol priemerný počet žiakov 30. Od roku 1795 boli učitelia zároveň a kantormi: Ján Ziman, Ondrej Šuster, Matej Kupec, Juraj Kalina, Jozef Valentínyi, Ján Chocna, Ján Mrlian, Jozef Kičiny, Michal Kičiny, Michal Honzek, Štefan Divák, Ján Hrvol (1873-1874), Ondrej Čipka, Ondrej Fabula, Pavol Francisci, Imrich Urban, Július Venga, Ondrej Válin, Július Kičiny, Štefan Klincko, opäť Július Kičiny, Gustáv Sivák, Pavol Matuš, Juraj Chlebuš, Ján Hrivnák a Ľudovít Dóbis.

Pred prvou svetovou vojnou obyvateľov zachvátila vysťahovalecká horúčka. Za more, do Ameriky, odišlo 13 mužov. Znich sa 9 vrátilo domov, najmä po skončení vojny. Ostatní doma prekonávali najťažšie obdobie národného útlaku, násilnej maďarizácie a obdobie prvej svetovej vojny. Mladí muži do vojny narukovali v auguste 1914, ostatní neskôr. Doma ostali iba starci, ženy a deti. Žili biedne a túžobne očakávali koniec vojny. Dočkali sa ho a sním aj rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československe republiky 28.októbra 1918. Vo vojne bolo 28 petrovčanov a z nich traja padli. Do vzniku ČSR obec okrem už uvedených názvov mala pomenovanie: Petermanovecz, Petermanocz(1620), Patri Vila(1678), Pétermany, Peterman, Petermanowce, Petrmatzdorf(1773), Pétermány(1786), Pétermann(1863) a Perermánovce.                                                                                                           V obecnej kronike sú zaznamenaní richtári obce spred vzniku ČSR bez udania doby ich pôsobenia. Boli nimi: Michal Lipták, Ondrej Mitro u Vyšného Jakuba, Ján Mitro u Nižného Jakuba, Ondrej Barnák, Ján Gallo Javoš, Ján Laco starší, Peter Kasper, Ján Barnák u Hlatkej starší, Ján Breznej u Brezneja, Ondrej Šestina, Ján Barnák mladší u Hlatke, Ondrej Slíž, Martin Pastrnák u Jakuba, Ján Čipka u Čipku, Ján Laco u Laca a Ján Breznan starší u Paula.

 

ERB

                                         

                                                                                                             1818

 

VLAJKA